Naším zakladateľom je laik šľachtického pôvodu a teraz blahoslavený Edmund Bojanowski. Bol mimoriadne dobrým a citlivým človekom voči potrebám ukrivdených ľudí, zvlášť detí. “Každá dobrá duša je ako tá svieca, ktorá sa sama spaľuje a iným svieti” – tak často hovorieval a podľa týchto slov sa aj snažil žiť. Edmund Bojanowski sa narodil v grófskej rodine 14. novembra roku 1814. Keď mal 4 roky, vážne ochorel na zápal pľúc a lekári mu nedávali veľkú nádej na uzdravenie. Vtedy jeho matka Terézia (sestra slávneho poľského generála Uminského) išla do farského kostola a vrúcne sa modlila pred sochou Sedembolestnej Panny Márie. Jej prosba bola vypočutá. Lekári potvrdili, že dieťa sa uzdravilo zázračným spôsobom. Dodnes sa v tomto kostole nachádza votívny (ďakovný) dar matky – strieborné “oko Božej Prozreteľnosti”. Od tejto chvíle mama vštepovala Edmundovi veľkú úctu k Panne Márii.
Keďže mal chatrné zdravie a nemohol navštevovať štátnu školu, mal súkromných učiteľov. Spomedzi nich mal naňho najväčší vplyv kňaz Jakub Siwicki. Ako 18-ročný začal študovať na filozofickej fakulte vo Wroclavi literatúru. V tom čase prekladal diela anglického básnika Byrona, Tomasa Moorea. Sám písal články do časopisov a zbieral ľudové piesne svojej vlasti ale aj iných slovanských národov. Keď mal 20 rokov, zomrela mu mama a o dva roky neskôr otec. Preto v roku 1836 prešiel na univerzitu do Berlína, kde pokračoval v štúdiu. Lenže po dvoch rokoch sa musel štúdií vzdať zo zdravotných dôvodov. Pretože nemohol študovať, snažil sa využiť čas na prehĺbenie duchovného života. Často chodieval do prírody, venoval sa rozjímaniu a duchovnému čítaniu. Aj napriek slabému zdraviu chodil každý deň peši 3 km na svätú omšu a prijímal sviatosti – pokánia a Eucharistie. A toto mu vlastne pomohlo otvoriť sa Bohu a ľuďom a lepšie pochopiť Božiu výzvu. Jeho sociálne cítenie a láska k chudobným sa ešte viac prehĺbila. Edmund sa aktívne zapojil do života vo svojom okolí a to v smere kultúrno-sociálnom ako aj v charitatívnom a pedagogicko-vychovávateľskom. Jeho činnosť bola veľmi bohatá:
- zakladal dedinské knižnice, lebo ľudia zabúdali čítať, sám pre nich vydával jednoduchý časopis
- keď vypukla epidémia cholery /moru/, sám osobne bol pri chorých a dňom i nocou ich ošetroval, rozdával potraviny a k zomierajúcim volal kňaza. Sám o tom písal vo svojom denníku, ktorý viedol 20 rokov
- po tejto epidémii zriadil detský sirotinec, ktorý zveril sestričkám Vincentkám a sám sa staral o finančné zabezpečenie tohto diela. Niekedy aj žobral medzi bohatou šľachtou zo svojho okolia.
Najväčšiu starostlivosť Edmund venoval dedinským deťom. Keď sa prechádzal po dedine, videl ako sa deti chudobných rodičov, ktorí aby uživili svoje rodiny, museli celé dni pracovať na grófskych poliach, bezcieľne a bez dozoru sa potulujú po okolí. Uvedomil si aj negatívny vplyv prostredia, v ktorom deti rástli bez rodičovského dozoru. Aby ich uchránil najmä pred nenahraditeľnými škodami v duchovnom i morálnom živote, začal sa im sám venovať . Zhromažďoval ich pod stromom a rozprával im biblické príbehy, bájky, učil piesne a básne, ktoré pre nich sám zložil. Uvedomoval si však, že sám na všetko nestačí. Preto sa rozhodol na svojom majetku založiť prvú materskú škôlku, ktoré dovtedy na dedine neexistovali. On to nenazýval škôlka, ale “ochronka”, čo by sme mohli preložiť aj ako opatrovňa. Príklad Edmunda Bojanowského inšpiroval ďalších šľachticov, ktorí založili podobné škôlky. Starostlivosť o každodennú výchovu detí chudobných rodičov zveril skupine dedinských dievčat. Tieto dievčatá sám najskôr učil čítať, písať a pracovať s deťmi. Z týchto dievčat 3. mája roku 1850 vznikla prvá komunita – nová ženská rehoľná kongregácia, ktorá sa rýchlo rozrástla. Vo chvíli smrti zakladateľa mala kongregácia 22 domov a 98 sestier, ale rok po jeho smrti sestier bolo už 220.
Pán života i smrti si 7. augusta 1871 povolal k sebe svojho verného služobníka.
Edmund Bojanowski, ktorého 13. júna 1999 blahorečil bl. Ján Pavol II. vo Varšave je veľkým vzorom nielen pre našu kongregáciu, ale pre mnohých ľudí na celom svete. Je príkladom laického apoštola, ktorý sa označuje za “priekopníka” druhého vatikánskeho koncilu, lebo svojou činnosťou potvrdil to, čo viac ako o sto rokov koncil zdôraznil vo svojich dokumentoch – a to úlohu a poslanie laikov v Cirkvi. Keď založil Kongregáciu, mal 35 rokov a nie všetkým sa to páčilo, že laik sa snaží formovať svedomie mladých dievčat. Preto sa túžil stať kňazom, vstúpil aj do seminára, ale pre slabé zdravie sa jeho zámer neuskutočnil. Pán Boh chcel, aby mu slúžil ako laik.
Jeho súčasníci dosvedčujú, že mal dar priateľstva a empatie, mal schopnosť povzbudzovať, a snažil sa vždy hľadať dobro v druhom človeku. Všeobecne sa o ňom hovorilo “srdečne dobrý človek”. Často sú citované jeho slová, ktoré vyriekol na brehu jazera, na ktorom boli rozkvitnuté krásne lekná. “Keď z bahnitého, divočinou zarasteného dna vyrastú tak čisté, snehobiele kvety, prečo by z našich chudobných a morálne zanedbaných dedín nemohli vyrásť čisté duše služobníčokPanny Márie”. Vo svojom každodennom živote veľmi dôveroval Božej Prozreteľnosti. Pri zakladaní materských škôl sa stretával s nemalými finančným problémami. Vždy sa spoliehal na Božiu pomoc a vo svojom denníku často písal podobné slová :”Celú svoju nádej vkladám do nekonečného Božieho milosrdenstva, ktoré tak ako nás doteraz neopustilo, neopustí nás ani v budúcnosti”. Bola to pravda, pretože vždy sa našiel človek, ktorý doniesol potrebný milodar.
